nedeľa, 15. decembra 2013

Zimný výbeh na Hrešnú

Nedeľný dlhý beh. Začalo to dosť nevinne, keď som si už myslel že vybehneme autom na Jahodnú a tam sa prebehneme a počkáme na bežcov z klubu, ktorí pobežia z mesta tak sa to otočolo. Naložil som svoje veci do kemovho auta a vybehol priamo z mesta.


 Už na začiatku sa ukázalo, že to bude ťažké. Tomáš, Katka a Janko behajú o niekoľko tried inde ako ja a tak už na prvých km mám problém sa držať. Keď do toho prišlo stúpanie bol som v pr... Ved viete kde... :-)

Zmizli z dohľadu, potom som nevedel kadiaľ šli. Šiel som krížom cez les hore k chatkám, zbehol zas dole na chodník a vytiahol telefón. Kemo si však nechal telefón doma tak som nemal komu oznámiť nech na mňa nečakajú. A tak bežím ďalej po tom chodíku smerom na Alpinku po pravej strane doliny. Kedysi dávno som tadiaľ bikoval a vedel som že na konci je skala, kde sa dalo zísť dole. Nakoniec som tam našiel chodík aj smerom hore čo by mohlo smerovať +- na Hrešnú. Pustil som sa teda hore.

S narastajúcou výškou sa objavila aj námraza na stromoch
Vybehol som k chatám, na lúku, popod el. vedenie a tušil smer. Neskôr som sa napojil na Červenú a tam som to už poznal. Stúpanie je v podstate súvislé, ale aspoň som sa už rozbehol a chytil svoje ( =pomalé :-) ) tempo. Keď sa v diaľke objavil bežec. Spoznal som Tomáša. Chudák bežal mi naproti. Povedal som mu nech ma nečakajú, že si trasu skrátim, zbehnem na Alpinku a keď tak ma cestou autom vyzdvihnú. Na beh s nimi proste nemám.
 

Tomáša som mal na dohľad až ku Krížu nad Kavečanmi. Potom v tom ďalšom kopci (Hŕbok) mi už zmizol. Na Hrešnú som dobehol a nebolo tam nikoho. Po pohľade na mapu som sa rozhodol bežať ešte ďalej po bežkárskej trase a zbehnúť dole k Diane.


Bežkárska trasa má pár kopcov. Sú rovnako hnusne strmé ako na bežkách. Na Jánošovej lúke zbieham konečne dole do doliny. Cesta sem tam namrznutá, pár krát ma šmyklo a popadané stromy. Ale aspoň v smere gravitácie..

Chata Hrešná
Od Diany už to je beh po asfalte - okolo golfového Ihriska. Po 2h10 min behu som na Alpinke na hlavnej ceste. Kemo odhadoval, že za2h by mali byť mladí hore na Jahodnej tak dúfam, že ma cestou vyzdvihnú. Je ale zima tak nestrácam čas a bežím do KE po ceste. Nakoniec som to dobehol až do Unima, kde nebolo nikoho takže až domov. Ako sa ukázalo dodatočne, trvalo im to dlhšie (a to sa vôbec nečudujem) a preto sme sa nestretli.

Dobehol som hladný ako vlk, nečakal som takmer 3h beh a takmer 24km. Ale stálo to zato...

Na lyžovačku je ešte skoro



utorok, 10. decembra 2013

Mikulášska čižma 2013

Tohto roku sa Mikuláška čižma behala priamo v centre mesta na Hlavnej ulici a okolí. No a takú príležitosť som si nemohol nechať ujsť. Bol to super zážitok.

Zvolil som najdlhšiu A trať so 17 kontrolami. Na jej zvládnutie som potreboval 29 minút a 5,14 km. V cieli som nebol posledný. Niektoré postupy som asi nezvolil najlepšie, pri iných som dlho dumal. Tesne pred cieľom som zakiksoval a odbehol opačným smerom a hneď sa opravil. Čo to sa dalo zlepšiť a možno minútku lepšie by som to dal, na viac som ale nemal bežecky. Aj tak som to dal v celkovom tempe 5:41 min/km, tempo behu 5:32 min/km takže spokojnosť.

Razilo sa tradične "klieštikmi" na papierový preukaz
Pred cieľom





Pretek si užili hlavne deti s Mikulášom a sladkými odmenami.

Ifko s dcérou





Výsledky a Fotky:

štvrtok, 31. októbra 2013

Tip na beh: Lysá (1068m) a Čergov (1049m)

Tip na výbeh do pohoria Čergov. Trasa Drienica - Lysá - Čergov  cca 28km


Za hriech by stál aj vybeh na Minčol - najvyžší vrch pohoria.

Tip na beh: Šimonka 1092m

Vrámci dlhších turisticku-poznávacích behov jeden tip - Šimonka

Šimonka (1 092 m n. m.) je najvyšší vrch Slanských vrchov, presnejšie podcelku Šimonka, na východnom Slovensku s nadmorskou výškou 1 092 m n. m. Z vrcholu je krásny panoramatický výhľad na sever, východ a západ. Z vrcholu vidno aj Vysoké Tatry a Kráľovu hoľu.

Možné dve trasy 26km a 35km s rôznym prevýšením. Odkaz na mapu

Šimonka návrh 26km trasa - zo Sigordu

Šimonka návrh 35km trasa z Ruskej Novej Vsi
Termín podľa počasia koncom novembra.

Tohto roku sme už dali:

utorok, 29. októbra 2013

5. Halloweenska Kojšovka 2013 - tentoraz bežecky z Jahodnej

Zbehlo to rýchlo, 5. ročník je tu a patrí sa ho absolvovať. Po pozitívnych ohlasoch z minulého roka som termín zavesil na net a oznámil rok vopred. Vytvoril som aj event na fb a pozval záujemcov. Ako sa termín blížil začal som upozorňovať, žiaľ dopadlo to tak že Mišo a Lu nemohli (Lu v práci) a André mal piatok pred akciou povinnosti... Ostatný sa ani nezovali.

A tak sme s Ifkom zmenili bike akciu na bežeckú z Jahodnej na vrchol Kojšovky a späť, odaha cca 30 - 35km. V sobotu ráno sa Ifkovi ozvala aj Jana Macinská - orientačná bežkiňa z klubu ATU a tak sme nakoniec na Jahodnú vyrazili traja.

Počasie prialo, na kojšovke hlásili polooblačno a až 14. stupňov, čo je na koniec októbra super. Výbava bola teda jednoduchá. Bežecké šortky, termo, krátke tričko a do ľadvinky: suché tričko, sójovú tyčinku, gel, pár drobných a do ruky fľašu s vodou. Zamykáme auto a pomaly vybiehame z Jahodnej Starou židovskou cestou hore.
Jahodná - krížom cez zjazdovku

Jahodná zjazdovka
Bežíme teda po novom cyklo chodníku, ktorý kopíruje starú cestu. Je to síce dlhšia trasa ako po červenej ale má menšie stúpanie. Napriek tomu kopce sú. No a kopce to je moja slabina. Ifko s Jankou si bežia vpredu a ja v kopcoch strácam a na rovinách doťahujem. Na Lajošku dobieham chvíľku po nich. Elektrika nejde a tak nám chatár dáva dve plechovky piva grátis. jedno sme vypili druhé sme mu vrátili, čosi sme pojedli a vydali sa ďalej.

Z červenej znovu odbáčame na vyhliadku Loreley. je to skalná vyvýšenina s výhľadom. V tomto úseku mi volá Mišo, vyrazil za nami na biku no na Lajoške jeho trasa končí.

Vyhliadka Loreley

Vyhliadka Loreley

Vyhliadka Loreley
Z vyhliadky pokračujeme na tisícku - kopec tohto mená má takú výšku a je z neho výhľad, kde prvý krát v diaľke vidíme vrchol Kojšovskej hole. Stretávame dvojicu cyklistov no zdržujeme sa len na nevyhnutnú foto a už bežíme dole do sedla.
Výhľad z "Tisícky" v diaľke vrchol Kojšovky

Idčianske sedlo
Ifko s Jankou si idú v pohode, ja sa za nimi trápim. Volím stratégiu dlhšieho odstupu a bežím vlastným voľným tempom. V stúpaniach som pomalší a keď bežím s nimi v skupinke snažím sa udržať a potom nevládzem. Samému sa mi beží lepšie a stratu nemám väčšiu ako 100m. Snažím sa ich nespomaľovať a na prestávke nestojím a idem napred. Posledné stúpanie v lese na Golgotu už celé kráčam.

Golgota

Golgota a v pozadí vrchol
 Na Golgote sme znovu "dobehli" cyklistov. Všetci idú hore zjazdovkou. Ifko aj Janka bežia a sú rýchlejší ako cyklisti. Ja dávam zjazdovku už len zrýchleným krokom.
Hore zjazdovkou
Čajovňa Katka je zatvorená ale s odkazom, že budet je otvorený na chate Erika. Ja teda nezaháľam a vydávam sa pešo hore.

Pri čajovni
Keď ma dobiehajú Ifko s Jankou dávam sa aj ja do behu. Chvíľi krížom, chvíľu po asfaltke, potom chodníčkom pomedzi čučoriedky. Derieme sa hore cieľ je už nadohľad. Hodinky ukazujú takmer 19 km v nohách. V čučoriedkach som natrafil na dve plastové fľaše ale nemá síl ich odniesť. Neznášam ten pocit v našich horách keď zbieram odpadky... Čo som ale nepochopil bola kravata, ktorú som v čučoriedkach našiel. Tú som si dal na krk a s ňou dobehol až na vrchol.

V diaľke v opare Vysoké Tatry

Kojšovka

Dobieham na vrchol aj s kravatou
Na vrchole tradične veterno. Ale dalo sa to prežiť. Výhľady pekné, zapísali sme sa do vrcholovej knihy a poď ho na Eriku do tepla. Prebehli sme okolo kríža aj popri mierových stĺpoch.



 Vrcholové video z mobilu





Patry na dohľad

Nech mier zavládne na zemi...

Na Erike krátka prestávka, doplniť vodu, vypiť čaj. Dali sme si aj fazuľovú polievku. No a potom už poď ho na spiatočnú cestu.
Na chate Erika - teplá polievka du bruška
Beh späť bol predsa len pohodovejší. Aj keď bolo v nohách cítiť "polmaratón" a 1000 nastúpaných metrov šlo to. Snažil som sa držať dvojice a kým nebol extra kopce tak to aj šlo. Stehná mi už ale jasne hlásili, že melú z posledného a kopce som musel chodiť. Na Lajoške už som určite nevyzeral sviežo. Ale inak pohoda.

Na Lajoške: "Nohy ma bolia ako na 38km maratónu"
Všetko už ale bolo na dobrej ceste, posledné kiláky, niekoľko stúpaní, Jahodná. Zvládli sme to. Dole sme zišli bo dráhe bike zjazdu. Pekná divočina veru... No a pri aute sa už dostavil ten pocit, neskutočnej únavy, ten pocit keď viete Že ste to dali a že najbližšie dva dni vám to telo svalovkou aj pripomenie. Kojšovská hoľa zdolaná.

Vzdialenosť:     33,55 km
Čas:     5:33:43
Čas pohybu:     4:28:46
Priem. tempo:     9:57 min/km
Priem. tempo pohybu:     8:01 min/km
Nárast výšky:     1.017 m
Zníženie výšky:     1.015 m
Min. výška:     583 m
Max. výška:     1.253 m
Kalórie:     2.716 C

A čo o rok:

Určite znova, nebudem nič špeciálne organizovať. Oznámim termín 1. 11. 2014 (sobota) a čas na vrchole 12:30 - 13:00 a vítaní su všetci, pešo, behom aj bikom. Vidíme sa.

pondelok, 14. októbra 2013

Nenikékamen IV - Alebo ako si užiť ten najkrajší kilometer behu v živote?

Pred tromi rokmi som sotva behal. V septembri 2010 som vybehol prvý krát a zabehol 200m a musel som zastaviť, ťažko by som vtedy uveril, že sa popasujem s maratónom. Najprv štafeta, potom polmaratón... postupoval som postupne. V 2013 sa to podarilo. V Nedeľu 6. októbra som sa zobudil ako bežec, ale po obede som už bol maratóncom. A tak som si mohol povedať "Nenikékamen" už po štvrtý krát a tentoraz naozaj naplno, na celej 42km dlhej trati.

Maratónske ráno zľava: Tinka, ja, Filip a Janči - každý mal premiéru vo svojej kategórii.
Všetkému predchádzalo rozhodnutie bežať celý maratón po minuloročnej polke a prihláška a zaplatené štartovné už v januári 2013. Poctivý tréning cez zimu, potom zranenie kolena v apríli a 3 mesačná tréningová prestávka. Znovu som začal trénovať v auguste a dal do toho všetko. Koleno sa našťastie dalo dokopy. A tak som sa dostal až na Hlavnú 6. októbra 2013.

Konečne na štarte:

Teplomer ráno ukazoval jeden až dva stupne. A tak pod tričko šlo termo s dlhým rukávom. Na maratón som sa chystal celý rok, vedel som takmer všetko, stále sme o tom rozprávali o príprave, tréningu, jedle, kríze, geloch, tempe... Stratégiu som mal jasnú a tiež som sa jej celý deň držal. Teraz môžem povedať že sa oplatilo.

Čakanie na štart
Vyštartovali sme s Ifkom spoločne a prvé 2-3km sme šli naozaj pomaly, bola poriadna tlačenica a chceli sme sa zahriať v tej zime postupne. Na Aničke sme dobehli Andrého, ktorý bežal s kamoškou Martinou a zlákali sme aj jeho na nutnú "chlapskú" prestávku v kríkoch na Aničke. Potom sme ju dobehli a postupne sa rozdelili. Ifko vypálil vpred za svojím časom, a ja som dvojicu opustil rovnako na Národnej triede cca na 6-tom kilometri. Nahodil som svoje tempo.

Rozhodol som sa bežať totálne na svoj pocit a neriadiť sa hodinkami, ktoré mi hlásili tempo na každom kilometri. Na behu okolo Spišského hradu som si overil, že tempo 5:30 je pre mňa dlhodobo v úplnej pohode udržateľné a nechcel som zbytočne prepaľovať. Bežalo sa mi veľmi dobre, medzi 5:15 a 5:30, poctivo som dopĺňal tekutiny na občerstvovačkách a začal pridávať aj gely. Mal som ich 5 a rozhodol som sa každý z nich jesť na dva-krát. Takže každý 5-ty km som natlačil polku gelu a pridal vodu. V tomto tempe sa mi bežalo veľmi dobre, kilometre mi veľmi ubiehali, vychutnával som si plné mesto a tú atmosféru. Obiehal som veľa ľudí, ktorý už s nárastom kilometrov strácali tempo na ich polmaratónoch a tak to bolo aj fajn na psychiku.


Na 18.-tom kilometri som dobehol Jančiho, ktorý bojoval s boľavou pätou na svojom prvom polmarátóne. Pobežal som chvíľu s ním a dodal mu trochu energie. Chvíľu nato na Komenského som dobehol aj Filipa - jeho syna. Mal pred sebou posledné 2km do cieľa jeho tiež prvého polmaratónu a vyzeral dosť vyšťavený. Tak som ho trochu potiahol. Najprv sa nechytil a nakoniec v závere zrýchlil a dobehol ma asi 100m pred cieľom. On to dal pod dve hodiny a ja som točil do druhého kola.

Janči a Filip v cieli polky - pre mňa to len začína
Maratón začína po prvej polovici:

Na otočke sa cítim naozaj skvele. Nemám pocit únavy a čas tiež nie je úplne hrozný. Čakal som niečo okolo 1:55, ale vzhľadom na ten začiatok, prestávku na Aničke a pod to nebolo vôbec zlé. Vedel som že teraz to len začína, že musím dať pozor na energiu a vodu a môžem začať v diaľke vyzerať tetu krízu...


V rovnakom tempe si bežím oveľa preriedenejším štartovným poľom. Teraz už s pocitom, že tadiaľ bežím už druhý krát. Na zemi vyzerám tie vyššie kilometrové čísla. Na moje prekvapenie sa stále predieram dopredu a dosť často niekoho obieham. Od 24km sa teším a motivujem sám seba tým, že odteraz každý kilometer pre mňa znamená osobný rekord v dĺžke behu. Popri trati vyzerám rodinu či známych, v prvom kole som nikoho nevidel. V takomto dobrom tempe si bežím až na 26km. Tempo sa tu začína spomaľovať z 5:30+- sa dostávam na okolie 6 min.

cca 30 km pred plavárňou - stále s úsmevom
Pri plavárni stretávam konečne Tinku. Na krku má medajlu zabehla svoj prvý Mini Maratón a som na ňu pyšný. Núka mi energiu ale odmietam, chcem zabehnúť bez pomoci. Postupne prichádza 30km a nič. Bolia ma nohy aj kĺby ale stále bežím 5:51. 31km rovnako. Nie nebudem tvrdiť, že kríza neprišla, ale nebolo to nezvládnuteľné. Na občerstvovačke si dopriavam dlhšiu chôdzu a pokojné vypitie dostatku vody. Povzbudzuje ma Andrého otec, že vraj už to nieje ďaleko. Viem už nie je a necítim sa ešte tak zle. Rozbeh z chôdze už nebol až taký ľahký ako ráno.

Tinka so Števkou už svoje medaile mali :-)
Chtiac nechtiac spomaľujem. Od rána som sťahoval balóniky pilotov s Časom 4:00. Mal som ich najlepšie asi tak na 28km sotva 200m ale moje dlhšie občerstvovačky znamenajú že mi utekajú. Na Južnej triede si ich sledujem, pretože na otočke bežia oproti a je mi jasné že sú už pasé. Vidím aj Ifka, ktorý na mňa máva z protismeru. Čakal som že bude mať väčší náskok, ale hlavne že vyzeral naozaj v pohode. Už viem, že čas pod 4 hodiny je nereálny ale nijako mi to nevadí. Na otočke je znovu Tinka. Zastavujem pri nej dávam jej pusu a ona beží so mnou. V pohode sa rozprávame a stíha moje tempo :-) Uistil som ju, že som OK, tých 9km už zvládnem a nemusí ma čakať na Komenského, ale až v cieli.

Na otočke
Posledných 9km čo to je?

Tých 9. km. Hmmm Nebolo najľahších. Cítim že bežím pomalšie a čoraz viac mám chuť chodiť. Stále viac a viac ľudí okolo mňa kráča. Aj preto sa stále deriem dopredu a obieham. Presviedčam sa ale, že som prišiel maratón odbehnúť a nie odkráčať a tak držím svoje tempo (hodinky namerali 6 - 6:30 min/km) Kráčam iba na občerstvovačkách a okrem vody si dávam aj banány. Od občerstvovačky Kultruparku už dosť bojujem, aby som sa presvedčil, že ďalšia chôdza bude až pri Amfíku, kde je občerstvovačka. Kríza je, ale naozaj sa dá prekonať hlavou, pozitívnym myslením. Míňajú sa mi gely, ubúdajú km do cieľa a keď je zle motivujem sa tým že: "Sakra uži si to už to bude len 5km a je koniec, tešil si sa na to celý rok"

Posledná zákruta na konci Watsonky a dlhý výhľad vpred. Posledné 2 kiláky. Pred dvoma hodinami som tu motivoval Filipa, že toto je ten úsek, ktorý si má najviac vychutnať! Bežím okolo sochy maratónca už takmer v tranze - beh už nevnímam. Posledná občerstvovačka, posledný hlt gelu a hneď potom ma dobieha André. Posielam ho v pred, pretože Tinka mi povedala že niekde pri Tescu bude čakať mamka. A bola tam, stojím pri nej jedno veľké objatie a už aj sám som si istý že to dám. Začína Hlavná ulica posledný kilometer.

Ako si užiť ten najkrajší kilometer behu v živote?

Ono sa to veľmi ťažko opisuje a vysvetľuje. Tak ako som ja neveril iným, ktorý sa pokúsili to objasniť mne. Čo to je zabehnúť maratón? Aký je to pocit. Pre mňa to boli 4h plné emócii. V prvom kole som si spomenul na Babku, na jej skvelé koláče a aj nato ako mi vždy fandila. Na to ako Tinka bežala so mnou a dodávala mi silu a potom mamka tesne pred cieľom.

Finishujem do cieľa
Posledný kilometer sa vo mne pozbierali všetky sily. Sám neviem odkiaľ a prečo. Za celý ten rok som mal pocit a cieľ nemať z maratónu trápenie, ale zážitok na celý život. A finále som si chcel užiť. Muselo to vyzerať dosť komicky keď som zrazu vyšatartoval a nasadil takmer 5-minútové tempo medzi ostatnými bežcami. Spomínam si na davy ľudí ktorý aj po 4 hodinách fandili ako na začiatku. Afmosféra na košickom maratóne je naozaj neskutočná. Na zvuky ktoré som vydával, čo bolo niečo medzi dýchaním a vzlykaním a svoj krok, ktorý bol čoraz rýchlejší a moje kľučkovanie pomedzi ostatných bežcov. Pri dóme už bežím 5:30, 200m pred cieľom 4:47 a do cieľa dokonca 3:05 min/km... Tempo ako maratónec, škoda že len na posledných 100m :-)

Hraje "We are the champions" (pravdepodobne vyhlasovanie víťazov) a dvíha sa potlesk. Do cieľa som dobehol ako víťaz. Čas 4h 13m 11s. Nenikékamen. Úžasne som si ten kilometer užil, škoda že k tomu aby ste to zažili si musíte odbehnúť aj tých 41km predtým :-)


V cieli - každý maratónec je víťazom - sám nad sebou
Teraz už môžem zastaviť a polapiť po dychu, opieram sa dlaňami o stehná a hneď ma naplo. Chýbalo málo a zaklincoval by som svoj dobeh parádnou tyčkou. Našťastie som gely s vodou to jediné čo som mal v žalúdku udržal na uzde. Stretávam Adnrého, gratulujeme si a vidím Tinku. Pusa musí byť aj cez mreže.
Pocit víťazstva...
Svaly tuhnú a začína po-maratónska komédia. Chôdza sa mení na pohyb v štýle panáčika z lega. Odviazať čip z topánok je úloha na 10 minút. Cesta do šatne na viac ako polhodinku. V šatni stretávam Ifka, ktorý si dal riadne do tela a poriadne sa potrápil. Dobehol 10 min predomnou ale vraj extrémne trpel. André prišiel len chvíľu predo mnou. Pocity radosti a eufórie pokračujú. Zvládli sme to všetci. Tinka minimaratón, Jašterice polku a mi traja, ktorý sme pred tromi rokmi bežali spolu v jednej štafete sme sa dnes stretli na spoločnom maratóne.

Čo viac si môžeme priať? Živy zdravý v cieli... Svalovka pominie, ale zážitok zostane už navždy.

Možno si poviete, že je to len obyčajný BEH. 42km. A v podstate máte aj pravdu. Ale... :-)

Vybojované cenné kovy. :-)
Poďakovanie: 

Jozefovi "Kemovi" Polákovi, za jeho trénerské rady bez ktorých by to hádam ani nešlo... No možno šlo ale nie tak dobre... Spoluparťákom v behaní od počiatku Ifkovi a Andrému už sme si spolu zabehali kilákov a kilákov. Možno si raz doprajeme aj jeden maratón so spoločným prebehom cieľom. Rodine, ktorá fandila vždy. Otec z ktorého viančného darčeka som zapaltil štartovné. Škoda že tohto roku bol chorý a nebol pri trati. A mamka, ktorá dodala kopu síl pred cieľom. A samozrejme Tinka, ktorá trpela celý rok moje tréningy, podporovala ma v bolestiach s kolenom a dodávala silu k návšteve lekára. A nakoniec sa sama dala na behanie a vybojovala ten svoj vlastný beh!!!

Ďakujem.

Ifkov pohľad na jeho prvý maratón:.

Mám už za sebou na MMM minimaratón, štafetu aj polmaratón, tak už ostáva iba jedna disciplína, maratón. V 2013 je to jubilejný 90. ročník, zároveň sa bude konať v roku hlavného európskeho mesta kultúry. Mám 35 rokov, dosť na to, aby som bol vyzretý a psychicky to zvládol a zároveň ešte pomerne málo, aby telo vládalo. Ideálnejšie okolnosti a podmienky už asi nebudú.

Tlačenica na štarte
Odštartované. A nič sa nedeje. Daň za veľké počty štartujúcich (v hlavnom poli cca 5000 ľudí). Konečne asi po ½ minúte sa začínam krok po kroku hýbať a asi po minúte pretínam štartovú čiaru. Teraz sa to už trochu začína podobať na beh. Podobným štýlom sa ide celá hlavná ulica, pozvoľné rozbiehanie a rozťahovanie celého štartovného poľa.

Vôbec mi to nevadí, mal som v pláne opatrný začiatok a postupné zrýchľovanie. Cca 4 km bežím kľudné tempo odhadom 6 min/km. Určil som si stratégiu „nekontrolovania rýchlosti“ bežím iba pocitovo a hodinky budem kontrolovať len sem tam, skôr zo zvyku. Na Aničke (4,5 km) si dávam oddych v podobe odskočenia do kríčkov. Pri letmom pohľade na hodinky vidím čas 0:30 hod. Aj by som mohol začať behať, až tak sa flákať predsa nemôžem.

Organizmus je rozbehaný, zahriaty, uvoľnený, cítim sa dobre, takže zrýchľujem. Tipujem okolo tempa 5 min/km, miestami aj o trošku menej. Kilometre sa míňajú 6, 7, 8 ... Ani neviem kedy a tlačím do seba gel a tekutiny na 10. km. Predbieham vodičov na čas 4:00. Cítim sa vynikajúco, bez preháňania ako ešte nikdy predtým. Davy povzbudzujú, nenápadné slniečko svieti, vietor nefúka, neprší, ideálna teplota, ideálny stav... To bude dnes krásny deň.

A už sa točím na 12. kilometri. Celý čas obieham všetko okolo seba, to sú asi ľudia, čo prepálili úvod. Občas s niekým prehodím zopár slov, na niekoho zakričím, povzbudím. Sem tam si všimnem niekoho medzi divákmi, sem tam si všimne niekto mňa.

Na 15. kilometri opäť doplnenie tekutín, stále maximálna pohoda. Trošičku ma začína pobolievať horná časť ľavého chodidla, asi nesprávne šnurovanie, ale nevšímam si to, to sú len sprievodné javy behu. Predo mnou je pomerne dlhá a rovná Moyzesova ulica a ja v diaľke zbadám žltý balónik vodičov na čas 3:30. Mohol by som ich ešte dobehnúť. Ale zase nepreháňať, takže nezrýchľujem.
Dnes to ide všetko naozaj rýchlo, už vbieham na Hlavnú ulicu (20 km), dávam si Agave gel, jonťak, vodu, citrón, soľ a potom už len vychutnávam fantastickú atmosféru 1km po obrátku a potom 1 km od obrátky, celú Hlavnú ulicu. V Košiciach to naozaj žije. Na 22. km stretávam v protismere Tomáša, na 23. km sprievodné auto čela maratónu a zopár čiernych postáv. Tlieskam na povzbudenie a bežím si ďalej svoje.

Počty bežcov okolo mňa nejako povážlivo klesli. Jasné, veď som už v druhom kole, polmaratónci už nebežia, takže vypadlo cca 3000 ľudí. Ale stále je tu toho dosť.
25 km, nejako ten gel ešte nezaberá a už by mohol, nenápadne sa začína prejavovať pokles energie. Nevadí, Agave má pomalší nábeh, ale potom dlhšie vydrží. Na 26. km dávam ďalší gel, joňťak ... aj sa trošku rozchodím a rozťahám. Plán bol pred 33. km zhustiť príjem, takže okrem 20. a 26. ešte bude nasledovať gel aj na 31. kilometri. Radšej chcem byť „presýtený“, ako by mi sacharidy, minerály ... chýbali.

28. kilometer a už začínam byť nedočkavý, čo ten gel nacvičuje, nejako sa nie a nie dostaviť príval sily a energie. No, toto sa mi nepáči. Prebieham 29. aj 30. kilometer ale už to nie je ono. Ani davy už až tak nepovzbudzujú, slniečko až tak pekne nesvieti, vietor, dážď ani teplota ma už akosi nezaujíma, ideálny stav to rozhodne nie je... Pred občerstvovačkou na 31. kilometri prechádzam do chôdze, pomaličky do seba tlačím gel, zapíjam dostatočným množstvom tekutín, beriem banán so soľou a kráčam ďalej s fľašou v ruke. Po 50 m opäť bežím a začínam chápať prečo mi toľko ľudí hovorilo, že maratón začína na 30. kilometri. Za mnou plno kilometrov, ale predo mnou stále neskutočne veľa.

Povestný 33. kilometer, môj stav sa nijako nezlepšuje, teraz už chápem ako vyzerá kríza. Cítim že energiu veľmi nemám, našťastie ma ešte ako tak počúvajú aspoň nohy. Až na to ľavé chodidlo, to bolí stále viac. Ako by to nestačilo, okolo 35. kilometra začínajú žalúdočné ťažkosti. Neviem síce z čoho, veď mám úplne prázdny žalúdok, ale je mi na vracanie.

So sebazaprením dobieham k občerstvovačke na 36. km a idem jesť. Banán, joňťak a našťastie majú aj keksy, jem asi 3 kusy. Predbieha ma vodič na čas 4:00 a aby ma ešte viac naštval, zastavuje pri krčme a pije asi ½ piva. Ďakujem ti pekne, presne toto som potreboval. Aspoň sa skúsim vodičov a skupinky bežcov okolo nich udržať. Ide to asi tak 500 metrov, ale radšej to vzdávam, pre istotu. Ako som to hovoril na tom 12. kilometri, o prepálenom úvode? Nie tí bežci, čo som ich predbiehal prepálili úvod, ale ja.

Žalúdok sa spamätal, zato nohy začínajú štrajkovať. Nenápadne ma chytajú mierne kŕče, ale čo je horšie, ozýva sa pravé koleno, moja stará „boliestka“ čo sa ukáže vždy, keď ju najmenej potrebujem. Hodiny na veži na radnici ukazujú 12:30 a ja mám do cieľa trošku viac ako 4 km. Smiešna vzdialenosť, také som behával len v rámci rozcvičky. Ozývajú sa vo mne posledné ambície na dobeh v čase pod 4:00 hod.

38,5 km, rýchly gel čo som so sebou niesol pre istotu, už do cieľa nedonesiem. Ak som niekedy hľadal vhodnejší čas na akútnu záchranu, tak je to presne teraz. Pijem k nemu naozaj veľa vody. A opieram sa o stĺp aby som sa trochu rozťahal. Blbý nápad, stehnom mi prebehne vzorový krč. Radšej to idem rýchlo rozchodiť a potom utekám ďalej, kým ma počúva ešte aspoň hlava, lebo telo to už nenápadne vzdáva.

V poloeufórii a s čiastočne fungujúcim rýchlym gélom dobieham až do posledného kilometra a na Hlavnej si už len vychutnávam radosť že to budem mať konečne za sebou. Nie, zďaleka to nie je taká radosť ako na iných pretekoch, teraz sa naozaj teším už iba z toho že o chvíľočku bude koniec. Už vidím veľké hodiny nad cieľom a s ich približovaním sa dostavujú aj zvláštne pocity. Chce sa mi smiať, plakať vracať... lapám po dychu, moje videnie je nejaké rozmazané. Takže sa pre istotu obzerám po nejakom plote, alebo zábradlí, o ktoré sa budem môcť oprieť, keby náhodou. V takomto stave dobieham rýchlosťou splašeného slimáka do cieľa.

Ifko takmer v cieli
4:03:16. Prejdem ešte zopár krokov za čiaru a opieram sa o zábradlie. Niekto mi niečo hovorí, nevnímam. Neviem ako asi vyzerá stav tesne pred kolapsom, ale tipujem že takto. Nádych, výdych, nádych, výdych ... Je to zvláštne, ale po cca minúte nastáva reštart organizmu. Usmievam sa, komunikujem, beriem si vodu, medailu a už s kamarátmi preberám dojmy.
Zaujímavé aké diametrálne rozdielne sú pocity a stavy 20 metrov pred cieľom a 20 metrov za cieľom. Ale dal som to, už je zo mňa maratónec ...




PS: Rád by som poďakoval viacerým ľuďom, ale za všetkých aspoň jednému, Jozefovi „Kemovi“ Pollákovi. Tréner je možno silný výraz, ale jeho pomoc a rady mi dali veľa. A keď ho nabudúce budem počúvať ešte o trošku viac, možno bude aj môj ďalší maratón ešte o trošku lepší.