Ifkov pohľad na jeho prvý maratón:.
Mám už za sebou na MMM minimaratón, štafetu aj polmaratón,
tak už ostáva iba jedna disciplína, maratón. V 2013 je to
jubilejný 90. ročník, zároveň sa bude konať v roku
hlavného európskeho mesta kultúry. Mám 35 rokov, dosť na to, aby
som bol vyzretý a psychicky to zvládol a zároveň ešte
pomerne málo, aby telo vládalo. Ideálnejšie okolnosti a podmienky
už asi nebudú.
 |
| Tlačenica na štarte |
Odštartované. A nič sa nedeje. Daň za veľké počty
štartujúcich (v hlavnom poli cca 5000 ľudí). Konečne asi po ½
minúte sa začínam krok po kroku hýbať a asi po minúte
pretínam štartovú čiaru. Teraz sa to už trochu začína podobať
na beh. Podobným štýlom sa ide celá hlavná ulica, pozvoľné
rozbiehanie a rozťahovanie celého štartovného poľa.
Vôbec mi to nevadí, mal som v pláne opatrný začiatok
a postupné zrýchľovanie. Cca 4 km bežím kľudné tempo
odhadom 6 min/km. Určil som si stratégiu „nekontrolovania
rýchlosti“ bežím iba pocitovo a hodinky budem kontrolovať
len sem tam, skôr zo zvyku. Na Aničke (4,5 km) si dávam oddych
v podobe odskočenia do kríčkov. Pri letmom pohľade na
hodinky vidím čas 0:30 hod. Aj by som mohol začať behať, až tak
sa flákať predsa nemôžem.
Organizmus je rozbehaný, zahriaty, uvoľnený, cítim sa dobre,
takže zrýchľujem. Tipujem okolo tempa 5 min/km, miestami aj
o trošku menej. Kilometre sa míňajú 6, 7, 8 ... Ani neviem
kedy a tlačím do seba gel a tekutiny na 10. km.
Predbieham vodičov na čas 4:00. Cítim sa vynikajúco, bez
preháňania ako ešte nikdy predtým. Davy povzbudzujú, nenápadné
slniečko svieti, vietor nefúka, neprší, ideálna teplota, ideálny
stav... To bude dnes krásny deň.
A už sa točím na 12. kilometri. Celý čas obieham všetko
okolo seba,
to sú asi ľudia, čo prepálili úvod. Občas s niekým
prehodím zopár slov, na niekoho zakričím, povzbudím. Sem tam si
všimnem niekoho medzi divákmi, sem tam si všimne niekto mňa.
Na 15. kilometri opäť doplnenie tekutín, stále maximálna
pohoda. Trošičku ma začína pobolievať horná časť ľavého
chodidla, asi nesprávne šnurovanie, ale nevšímam si to, to sú
len sprievodné javy behu. Predo mnou je pomerne dlhá a rovná
Moyzesova ulica a ja v diaľke zbadám žltý balónik
vodičov na čas 3:30. Mohol by som ich ešte dobehnúť. Ale zase
nepreháňať, takže nezrýchľujem.
Dnes to ide všetko naozaj rýchlo, už vbieham na Hlavnú ulicu
(20 km), dávam si Agave gel, jonťak, vodu, citrón, soľ a potom
už len vychutnávam fantastickú atmosféru 1km po obrátku a potom
1 km od obrátky, celú Hlavnú ulicu. V Košiciach to naozaj
žije. Na 22. km stretávam v protismere Tomáša, na 23. km
sprievodné auto čela maratónu a zopár čiernych postáv.
Tlieskam na povzbudenie a bežím si ďalej svoje.
Počty bežcov okolo mňa nejako povážlivo klesli. Jasné, veď
som už v druhom kole, polmaratónci už nebežia, takže
vypadlo cca 3000 ľudí. Ale stále je tu toho dosť.
25 km, nejako ten gel ešte nezaberá a už by mohol,
nenápadne sa začína prejavovať pokles energie. Nevadí, Agave má
pomalší nábeh, ale potom dlhšie vydrží. Na 26. km dávam ďalší
gel, joňťak ... aj sa trošku rozchodím a rozťahám. Plán
bol pred 33. km zhustiť príjem, takže okrem 20. a 26. ešte
bude nasledovať gel aj na 31. kilometri. Radšej chcem byť
„presýtený“, ako by mi sacharidy, minerály ... chýbali.
28. kilometer a už začínam byť nedočkavý, čo ten gel
nacvičuje, nejako sa nie a nie dostaviť príval sily
a energie. No, toto sa mi nepáči. Prebieham 29. aj 30.
kilometer ale už to nie je ono.
Ani davy už až tak nepovzbudzujú,
slniečko až tak pekne nesvieti, vietor, dážď ani teplota ma už
akosi nezaujíma, ideálny stav to rozhodne nie je... Pred
občerstvovačkou na 31. kilometri prechádzam do chôdze, pomaličky
do seba tlačím gel, zapíjam dostatočným množstvom tekutín,
beriem banán so soľou a kráčam ďalej s fľašou
v ruke. Po 50 m opäť bežím a začínam chápať prečo mi
toľko ľudí hovorilo, že maratón začína na 30. kilometri. Za
mnou plno kilometrov, ale predo mnou stále neskutočne veľa.
Povestný 33. kilometer, môj stav sa nijako nezlepšuje, teraz už
chápem ako vyzerá kríza. Cítim že energiu veľmi nemám,
našťastie ma ešte ako tak počúvajú aspoň nohy. Až na to ľavé
chodidlo, to bolí stále viac. Ako by to nestačilo, okolo 35.
kilometra začínajú žalúdočné ťažkosti. Neviem síce z čoho,
veď mám úplne prázdny žalúdok, ale je mi na vracanie.
So sebazaprením dobieham k občerstvovačke na 36. km a idem
jesť. Banán, joňťak a našťastie majú aj keksy, jem asi 3
kusy. Predbieha ma vodič na čas 4:00 a aby ma ešte viac
naštval, zastavuje pri krčme a pije asi ½ piva. Ďakujem ti
pekne, presne toto som potreboval. Aspoň sa skúsim vodičov
a skupinky bežcov okolo nich udržať. Ide to asi tak 500
metrov, ale radšej to vzdávam, pre istotu. Ako som to hovoril na
tom 12. kilometri, o prepálenom úvode?
Nie tí bežci, čo som
ich predbiehal prepálili úvod, ale ja.
Žalúdok sa spamätal, zato nohy začínajú štrajkovať.
Nenápadne ma chytajú mierne kŕče, ale čo je horšie, ozýva sa
pravé koleno, moja stará „boliestka“ čo sa ukáže vždy, keď
ju najmenej potrebujem. Hodiny na veži na radnici ukazujú 12:30
a ja mám do cieľa trošku viac ako 4 km. Smiešna vzdialenosť,
také som behával len v rámci rozcvičky. Ozývajú sa vo mne
posledné ambície na dobeh v čase pod 4:00 hod.
38,5 km, rýchly gel čo som so sebou niesol pre istotu, už do
cieľa nedonesiem. Ak som niekedy hľadal vhodnejší čas na akútnu
záchranu, tak je to presne teraz. Pijem k nemu naozaj veľa
vody. A opieram sa o stĺp aby som sa trochu rozťahal.
Blbý nápad, stehnom mi prebehne vzorový krč. Radšej to idem
rýchlo rozchodiť a potom utekám ďalej, kým ma počúva ešte
aspoň hlava, lebo telo to už nenápadne vzdáva.
V poloeufórii a s čiastočne fungujúcim rýchlym
gélom dobieham až do posledného kilometra a na Hlavnej si už
len vychutnávam
radosť že to budem mať konečne za sebou. Nie,
zďaleka to nie je taká radosť ako na iných pretekoch, teraz sa
naozaj teším už iba z toho že o chvíľočku bude
koniec. Už vidím veľké hodiny nad cieľom a s ich
približovaním sa dostavujú aj zvláštne pocity. Chce sa mi smiať,
plakať vracať... lapám po dychu, moje videnie je nejaké
rozmazané. Takže sa pre istotu obzerám po nejakom plote, alebo
zábradlí, o ktoré sa budem môcť oprieť, keby náhodou.
V takomto stave dobieham rýchlosťou splašeného slimáka do
cieľa.
 |
| Ifko takmer v cieli |
4:03:16. Prejdem ešte zopár krokov za čiaru a opieram sa
o zábradlie. Niekto mi niečo hovorí, nevnímam. Neviem ako
asi vyzerá stav tesne pred kolapsom, ale tipujem že takto. Nádych,
výdych, nádych, výdych ... Je to zvláštne, ale po cca minúte
nastáva reštart organizmu. Usmievam sa, komunikujem, beriem si
vodu, medailu a už s kamarátmi preberám dojmy.
Zaujímavé aké diametrálne rozdielne sú pocity a stavy 20
metrov pred cieľom a 20 metrov za cieľom. Ale dal som to, už
je zo mňa maratónec ...
PS: Rád by som poďakoval viacerým ľuďom, ale za všetkých
aspoň jednému, Jozefovi „Kemovi“ Pollákovi. Tréner je možno
silný výraz, ale jeho pomoc a rady mi dali veľa. A keď ho
nabudúce budem počúvať ešte o trošku viac, možno bude aj
môj ďalší maratón ešte o trošku lepší.
