Začiatkom roka sa
diali veci, vtedy som možno na chvíľu aj zaváhal či sa na štart maratónu ešte niekedy postavím. Ale moc som to neriešil, prihlášku odoslal a zaplatil už začiatkom roka. Prečo vlastne?
Prečo?
Otázka ťažká aj ľahká zároveň. Keď bežíte, keď dojdú sily a keď bolia nohy vravíte si načo je to dobré. A potom príde cieľ a pocit prekonania seba samého. O 2-3 dni prejde svalovka a už chtiac-nechtiac dumáte či by to nešlo zabehnúť lepšie.
Pred rokom som zabehol svoj prvý Maratón, užil som si to a čas som moc neriešil. Cieľ bol jasný dať to pod 4 hodiny. Keď som sa dal zdravotne do poriadku pustil som sa do trénigu... Extra som to neriešil len behal, viac a Častejšie, aj kratšie trasy... Pravidelnosť. Netlačil som na pílu na tempá, väčšina tréningu boli voľné behy.
Na štarte 2014:
Príprava takpovediac už rutinná, minimalistické tenisky NB, vazelína, prelepiť bradavky, overené bežecké gate a tričko. So sebou jeden gel a sójové tyčinky. Na štarte sa stretávame klasika Ja, Ifko a Andre. Ideme do svojho koridoru podľa štartovných čísel a od štartu si chytáme vodičov 4:00. Nie oni nebežia tempo 4 min/km, ale ich cieľom je zabehnúť maratón za resp tesne pod 4 hod.
 |
| Moja výbava a kvietok na pamiatku |
Pôvodne som si myslel že vzhľadom nato, že druhú polovicu spomaľujem, by bolo lepšie si v prvej na nich nadbehnúť nejaký náskok a potom do s nimi nejako dotiahnuť do cieľa.Nakoniec sa rozhodujeme nič neriešiť a bežať s nimi v skupinke.
 |
| V prvej polke v pohodičke v skupinke s vodičmi 4:00 |
Prvá polka úplne bez problémov, bežali sme spolu, kecali,
občerstvovali. Vodiči priebežne hlásili na každom km ako sme na tom.
Polku sme točili cca na 1h58m a nejaké sekundy, mali sme teda náskok
čosi viac ako minútu.
 |
| Na Komenského asi tak 1,5km pred koncom prvej polovice |
Ešte v parku na Aničke všetko fajn. Prvé problémy som pocítil až niekde na Jantárovej. Mal som pocit že vodiči začali nejako zrýchľovať. Nebola to celkom nepravda, začali predlžovať občerstvovačky aby sme sa dobre napili a stratený čas potom dobiehali tempom až k 5min/km. Na Južnej triede už spomaľujem a začínam zaostávať. Pár krát sa dotiahnem a bežím len pár mentrov za skupinkou.
Na otočke ma už ale vyplo.
Jednoducho som cítil že takto to ďalej nepôjde. Zvažoval som či sa držať nasilu skupinky a niekde o 3-4km odpadnem definitívne. Zvolil som radšej zvoľnenie tempa na 1-2km a potm snád rýchlejší dobeh. Stretávam Andrého a ten je na tom podobne. Melie čosi o odstúpení a tak ideme spolu, pomalšie navzájom si dodávame sily. Dobehol nás aj Ifko ale ten valí vpred. Na chvíľu ma napadlo aj že sa ho chytím ale...
Za zákturou na Moyzesku prechádzame na chvíľu dokonca do kroku. André má naozaj dosť. Úsek sem sme došli v tempe 6-6:30 a naši vodiči sú za tú chvíľu totálne v nedohľadne a mne je už jasné že s nimi aj môj cieľ pod 4 hodiny. Napriek tomu sa rozbieham a nechávam Andrého bojovať samého.
Opakuje sa história z minulého roka najväčšie boje sú na Moyzeske celkovo tých posledných 9km. Čo to je 9km poviete si po bežnom tréningu... V tomto prípade je to naozaj skúška tela aj ducha. Bežím okolo 6 min na kilák miestam rýchlejšie ale už aj z foto pri Radnici je vidieť že meliem z posledného.
 |
| Meliem z posledného do cieľa asi 4km |
Našťastie ma tam čakala Tinka a dodala mi kopu síl, dokonca si so mnou kúsok zabehla. Občerstvovačky skracujem (oproti minulému roku) na minimum a hneď bežím. Teším sa na posledný kilák. Na hlavnej čakala znovu Mamka. Zastavujem sa pri nej a odopínam z trička kvietok ktorý som niesol celých 41 km na počesť mojej Babky, ktorá by mala dnes meniny a ktorá už medzi nami na svete nie je.
Posledný kilák je ako ten
pred rokom proste neskutočný. Tempo stupňujem celú hlavnú, obieham a finishujem už 3:30. Pohľad na časomieru ukazuje 4h 5min a sekundy, tlačím zo seba max nech je to aspoň pod 4h6m. Nakoniec to bolo podľa oficiálnej časomiery
04:06:02 od výstrelu po prebeh cieľom. Čistý čas od prekročenia štartovej čiary potom
4:05:24.
825. miesto medzi mužmi z 1207, ktorí dokončili.
Nový osobný rekord sa podaril
aj keď tých 6 min som zaostal za hranicou 4hod. Vydržal som do 33km s
vodičom 4:00 ale potom to už nešlo...
V cieli je mi lepšie ako pred rokom avšak už po pár minútach prichádza také stuhnutie svalov aké som nezažil. Takmer som sa nevedel dokrívať do šatne. Ifko ma našťastie hodil autom takmer domov. Nebyť horúceho kúpeľa asi by som to nerozchodil. Panáčik lego potom fungoval 2 dni, ale prekvapivo už v stredu som sa cítil viac menej fajn a plne sa venoval prípravám moto pretekov a v sobotu som aj
pretekal pre zmenu na dvoch kolesách.
Čo je to 6 minút?
V živote asi nič, čas ktorý bežne premárnime. Keď vám na trati dojdú sily tak to ubehne veľmi rýchlo. Keď si ale chce zlepšiť svoj osobný čas na 42km dlhej trati tak to môže byť naozaj veľmi veľa. Všetko je relatívne... A mne zostáva stále výzva, pobojovať o maratónsky čas pod hranicou 4. hodín. Či sa to niekedy podarí? Neviem...
Ďakujem - všetkým, ktorý mi posielajú podporu aj keď robím veci ktoré by som nemusel a aj keď ich robím tak ako by som nemusel...
Cestou na Lajošku sme z červenej odbočili na vyhliadku Lorelay. Za ňou sme sa nejako nechali uniesť rýchlym chodníkom a prehliadli odbočku. Mišo ako orienťák ale včas "zvetril zradu" a krížom cez horu sme sa vrátili na správny hrebeň.
Na chatu Lajošku to už bol skok. Nezastavujeme sa a bežím do Hyľova. Prudké klesanie mi dalo riadne zabrať, ozvala sa mi stará bolesť kolena. V Hyľove som mal radosť že klesanie skončilo. Vydali sme sa nájsť cestu okolo vodnej nádrže Bukovec. Je tam zákaz vjazdu, nádrž je chránená pretože je to zásobáreň pitnej vody.
